.

-Mágia a čarodejníctvo

Len veľmi ťažko sa dá stanoviť obdobie, kedy bol výraz čarodejníctvo použitý prvý raz, takisto kedy sa prvý raz objavujú fenomény, ktoré sú s čarodejníctvom spojené: kúzlenie, domnelé schopnosti lietať, zmluva s temnými silami, často spojená s bizarným sexuálnym chovaním, predstavy blízke halucináciam, náboženské bludy a podobne. Je zároveň veľmi ťažké rozlíšiť, čo sa skutočne týkalo jednotlivo toho ktorého fenoménu a čo je len legendárna interpretácia. Téma čarodejníctvo sa tiež vždy mieša s neoprávneným používaním asociácií, ktoré dodávajú téme atraktivitu, a vlastným myšlienkovým svetom autorov, ktorí sa snažia tému spracovať. Výrazom čarodejníctvo, čarodejník a čarodejnica sa preto nedá systematicky prisudzovať celkom určitý obsah, nemožno o nich hovoriť len ako o psychologickom či religionistickom predmete.

Obrazek

Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčásťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sobe eticky neutrálne (kúzla mohli byť dobré aj zlé). Čarodejníctvo potom špecificky znamenalo škodlivé použitie kúziel.

Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere, a Egypte. Postup v prípade obvinenia z čarodejníctva obsahuje aj Chammurapiho zákoník.

Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci, často sa im prisuzovali nešťastia, ktorá sa stali nelogicky počas všedného dňa (náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiary, a podobne). V prameňoch nachádzame aj návody, ako čarodejníkov alebo čarodejnice spoznať a ako sa pred nimi (pomocou zariekavania) brániť. V niektorých prípadoch kúzlo škodiace pri čarodejnom použití na ľuďoch, mohlo naopak fungovať proti čarodejníkom.

Mnoho zmienok o čarodejníctve obsahuje tiež biblia, medzi inými napríklad čarodejníctvo v Endore (1 Sam 28), zmienka o čarodejoch v Egypte (Ex 7,11). Biblia sa však stavia voči čarodejníctvu veľmi záporne; ako trest za čarodejníctvo bola v Izraeli stanovená smrť (porovnaj „Čarodejnicu nenecháš nažive“ (Ex 22,17). Hebrejské כּשׁף (kášaf, používať čarodejníctvo)'khasephah“ označuje podľa niektorých moderných lingvistov predovšetkým toho, kto zlovoľne používa zaklínanie na poškodzovanie ľudí.

Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam - akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Hodnotenie čarodejníctva sa v rôznych obdobiach pohybovalo medzi dvoma odmietavými stanoviskami:
Čarodejníctvo je klam a povera, viera v čarodejníctvo je nekresťanská.
Čarodejníctvo je nebezpečné zlo, proti ktorému je potrebné bojovať.

Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu. Cirkev v staroveku čarodejníctvo odmietala skôr z prvého hľadiska.

V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. Roku 820 lyonský biskup spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi odmietli presvedčenie, že čarodejnice môžu spôsobovať zlé počasie, lietať alebo meniť tvar.

V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí a konkrétne o údajnej praxi telesného kontaktu s démonmi.

Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha. Cirkev sa obrátile k druhému stanovisku, a čarodejníctvo sa dostalo do záujmu inkvizície.

V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď. Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Čarodejníctvo tiež bolo vďaka tejto knihe stále viac stotožňované so svetom žien.

               Mágia

Mágia (z gr. mageia - čarodejníctvo), alebo čarodejníctvo, strigônstvo, bosoráctvo je jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s manipulatívnou snahou prežíva transcendentno. Zvykne sa rozlišovať čierna mágia, biela mágia, vysoká mágia a nízka mágia.

Čierna mágia

Čierna mágia je v podstate evokačná mágia číže mágia, pri ktorej sa uplatňujú zaklínania duchov s cieľom získať rôzne vonkajšie výhody bez ohľadu na mravné kvality, podrobiť si fenomény prírody silou vôle a rozhodnutia.

Čiernu mágiu považujú za najnižší stupeň mágie a čierneho mága za človeka, ktorý znásilňuje prírodu s nebezpečenstvom, že keď sa pri svojich operáciách alebo vo svojom postupe dopustí chyby, reakcie sveta, ktoré si chcel podrobiť, ho zničia.

Biela mágia

Biela mágia je snaha šíriť dobro silou mysle vo forme prianí, nálady a pod. Zameriava na dosiahnutie zdravia, šťastia, úspechu.

Bieleho mága považujú za človeka - alebo všeobecnejšie - za bytosť, ktorá sa venuje konaniu dobra tak, že všetkým bytostiam praje dobro, že žehná všetkému a koná tak, aby nikoho nezranil.

Vysoká mágia

Mágia vysoká je úsilie manipulovať fenoménmi sveta silou mysle alebo vôle s cieľom prekonávania prekážok brániacich dosiahnuť bezbrehý stav vnútornej rovnováhy. Zasvätenca do vysokej mágie považujú za človeka, ktorý môže klesnúť na úroveň bieleho magika alebo čierneho magika vtedy, keď podľahne pokušeniu manipulovať magicky fenoménmi s cieľom regulovať ich (cf. an.).

Voodoo

Voodoo je nejednoznačné označenie pre skupinu náboženských kultov, ktoré vychádzajú zo spoločných koreňov v západnej Afrike. Tam (na území štátov Benin a Togo) sa dodnes praktikuje prastaré náboženstvo "vodoun", spočívajúce v uctievaní predkov a nebeských božstiev. Termínom "vodou" alebo "vudu" sa označuje náboženský kult rozšírený na Haiti a v Dominikánskej republike.

Ku kultu voodoo sa viaže celý rad zľudovených mýtov a povier (napríklad o prepichovaní bábik), ktoré vznikli predovšetkým na základe pokriveného spodobovania tohto náboženstva ako akéhosi “kultu zla a čiernej mágie“ v hororových filmoch.

Slovo “voodoo“ tiež označuje kreolské rituály a bylinkové liečiteľstvo v americkom meste New Orleans, z ktorých sa spravidla vytratila pôvodná polyteistická náboženská tradícia